Z fyzioterapeuta brankárom reprezentácie

Filip Huťan hral hokej od štyroch rokov, kým ho ako 22-ročného nezastavilo ťažké zranenie. V olympijskom trape sa potom prestrieľal až na majstrovstvá sveta a Európy. Ako fyzioterapeut dával dokopy polovicu nášho tímu, až kým v 37 rokoch neprišiel na svoj prvý lakrosový tréning. O rok neskôr chytal za Slovensko na majstrovstvách Európy v boxlakrose.

Po ťažkom zranení si musel ako 22-ročný zavesiť hokej na klinec. Ako si to prežíval?

Bolo to veľmi ťažké. Na ľade som trénoval od štyroch rokov a zrazu to, čo som mal rád, muselo skončiť. Problémy s chrbticou a nohami sú navyše dosť nepríjemné.

Potom som našiel ďalšiu disciplínu, olympijský trap. Po rokoch streľby, sústredenia a tréningov som sa prestrieľal do reprezentácie. Kvalifikoval som sa na majstrovstvá sveta a následne aj na majstrovstvá Európy, kde som dosiahol veľmi pekné umiestnenia. Vášeň však po rokoch vyprchala, stratil som záujem a nemal som už takmer žiadny zápal.

Aké to bolo vrátiť sa po rokoch, v 37 rokoch, na športovú plochu a znova cítiť súťažný adrenalín?

Keďže ku mne chodil takmer celý boxlakrosový tím, ešte dlho som váhal, či prísť na prvý tréning. Vedel som, že to nebude ľahké, ale bola to pre mňa výzva.

Pôvodne si nás dával dokopy ako fyzioterapeut. Čo bol ten moment, keď si si povedal, že vymeníš úlohu zdravotníka za dres?

Nakoniec ma presvedčil Martin Horváth. Povedal som si, že za skúšku nič nedám. Kondícia už síce nebola taká ako v dvadsiatke, ale skúsim to.

Začínal si v poli ako obranca, no nakoniec si skončil v bráne, kde naplno vynikli tvoje parametre.

Obranca bol aj môj post v hokeji. Všetko, čo išlo na mňa, bolo treba zastaviť, a tým som sa riadil. Raz som si chcel vyskúšať aj rolu brankára. Postava na to nie je úplne ideálna, ale mal som postreh zo športovej streľby. Povedal som si: loptička je žltá rovnako ako asfaltový terč a letí rovnako rýchlo.

Obliecť si brankársku výstroj bol na začiatku boj. A k tomu uvedomiť si, že som posledný a najzodpovednejší článok na ihrisku, lebo o výsledku rozhodujú góly a výkon brankára.

Loptička je žltá ako asfaltový terč a letí rovnako rýchlo.

Ako ti sadla táto nová rola?

Beriem ju veľmi zodpovedne, trpezlivo a dôsledne.

Od prvého tréningu po reprezentáciu na majstrovstvách Európy za jediný rok. To znie neuveriteľne.

Je to neuveriteľné, ale chce to obrovské sebazaprenie, ísť za cieľom, ktorý máš pred sebou, a získať istotu a presnosť v tom, ako sa postaviť do brány. Na majstrovstvách Európy som už síce bol, ale je to iné, keď bojuješ za tím, a nie len sám za seba.

Ako si tento raketový posun vnímal zvnútra?

Je ťažké si uvedomiť, že keď na tréning neprídeš alebo si zranený, tím nemá ako trénovať a zdokonaľovať herné akcie. Brankár je posledná skladačka celku a najzodpovednejšia časť ihriska. Miestami to bol tlak a stres, ktorý som v sebe nosil na každom tréningu aj zápase, aby som dal do toho 120 % a nesklamal chalanov ani tím.

Mnoho chalanov po tridsiatke si myslí, že ich športový vlak už odišiel.

Je to tak. Nikdy by som si nepomyslel, že ešte niečo také zažijem. A predsa.

V čom ti vek a životné skúsenosti naopak pomohli, keď si stál v bráne proti európskej špičke?

Vek mi pomohol v tom, že som bol veľmi rozvážny a pri každom kroku som myslel dopredu, kam by súper mohol hodiť loptičku.

Aké to bolo obliecť si reprezentačný dres na ME po tom všetkom, čím si si v športe prešiel?

Veľmi ťažké. Nie si tam len sám za seba, bojuješ za tím a za celé Slovensko. To si treba uvedomiť a urobiť pre to úplne všetko ako profesionál.

U nás dávame priestor každému, či už ide o reprezentáciu, alebo o nižšiu ligu pre menej skúsených. Ako to vnímaš?

To sa mi na tíme veľmi páči. Každý zo skúsených hráčov, ako Bibi, Šofo, Pisár či Adis, sa ťa vždy snaží usmerniť. V pokoji a s chladnou hlavou ti vysvetlia herné situácie tak, aby si pochopil, čo chcú, a vedel to aj urobiť.

Ako by si opísal atmosféru, ktorú u nás zažije každý, kto má chuť hrať?

Atmosféra je výborná a motivuje ťa posúvať sa ďalej a skúsiť v živote aj niečo iné. Hráči sú zábavní a snažia sa hru užívať, o tom to celé je. Je to šport na tvrdosť, ale aj na presnosť, myslenie, periférne videnie a koordináciu. Vynikne v ňom všetko.

Dobre si zatrénuješ silu, koordináciu aj vytrvalosť a dokážeš si, že chceš patriť do tímu, ktorý drží spolu, je sústredený a zároveň má kamarátsky až rodinný prístup.

Čo by si odkázal chalanom v tvojom veku, ktorí váhajú, sedia doma a myslia si, že na nový športový začiatok sú už príliš starí?

Že vôbec nie sú. Keď sa pozriem na svojho kamaráta a spoluhráča Janíčka, ako sa v tých rokoch preháňa po ihrisku, stále si hovorím, že aj ja chcem byť fit a zdravý, pre seba aj pre rodinu. Určite treba prísť. Ak si bol tímový hráč, osloví ťa to.

Na začiatok nie je nikdy neskoro

Nehráš od detstva? Nevadí. Výstroj ti požičiame a prvé tréningy sú zadarmo. Prihlás sa na tréning a uvidíš sám.